Včerajšok bol zvláštnym dňom. Takým, kde sa stane toľko vecí, že by mal človek dostať jeden deň k dobru, aby to predýchal. Nie že by to malo negatívny nádych, ale "Auszeit" ...by bodol.
A začína mi byť prudko jedno čo si ľudia o mne myslia. Nemyslím, tých potvrdených časom, ale tých ktorí majú neprekonateľnú túžbu ma neustále kritizovať, skúmať moje nálady, neveriť mojim pocitom či prežívaniu, hľadať významy a riešiť môj život... Čo, piči, už o mne vy viete? Neviete kde a ako mám zasadené korene, neviete nič o mojom svete nevedkových dobrodružstiev, neviete nič o tom prečo som ja momentálne nervózna či veselá... a nemožete ostať pri tom, že to zoberiete bez bližšieho preskúmania? A áno ja som veľmi kritická, a neurotická a neviem ešte aká, ale je skutočne nutné ma neustále prenasledovať skúmavými otázkami..
Veci sú tak ako sú. Iba my im prisudzuje prívlastky, ktorými ich zaraďujeme do spektra zlého či dobrého. A skutočne je naše videnie duálne - čierno biele, v šedi sa cítime neisto. "Nič nie je horšie ako neutralita" . Ale harmónia je z tej istej hmoty ako táto hnusná neutralita.
Nechcem stráviť život tým, že v budem strácať čas - aj keď len tri sekundy - úplne nezmyselnou kritikov pocestných, keď na ceste je tak veľa krásnych vecí. Kochám sa.
A niekto mi môže vyčítať, že nemám rada konflikty, že sa im vyhýbam, že radšej som "v pohodičke". Nie. Len sa odmietam spárať v úplnych bohapustých k.k.tinách. Nezlepšia kvalitu môjho života, nespravia zo mňa lepšieho človeka. A áno - priateľstvá založené na permanentnom kritizovaní ma vytáčajú.
Komentáre